Wednesday, January 25, 2012

Vo Vakov Prekrasen Den

Vo vakov prekrasen den koga letoto se krshi vrz grbot na esenta, koga sonceto doaga da pogali a ne da izgori, koga plodovite pagaat kon zemjata za da vrz nea se oslobodat od tezinata na ljubovta, vo vakov den si go slusham srceto koe shepoti za vechnosta na migot. Migot nad migovite. Onoj sto stava se vo perspektiva, I minatoto I idninata I segashnosta, sublimirajki ja svetskata istorija I mitologija izmeshana so onaa lichnata, I togas se dobiva ona chustvo na edisntvo so se. So se sto e I sto nekogas bilo I ke bide. Toa edinstvo nosi mir, slevanje so Boga.

A Bog bil I otsekogas ke bide samo edinstvo, mig vo vechnosta, I najchista ljubov koja se protega niz toj dolg mig. Mojata dusha patnik na svetot, osudena da talka niz bezbroj meridiani I paraleli, da frla sol po patishtata, da go see ne slovoto, a zdivot na Boga poln so ljubov I proshka…I zaborav. Zatoa sto zaboravot e sigurna mamka za Egoto koe saka da chekori pred mene, no zaboraveno kako tuga senka chekori zad mene I chesto mi postavuva edno ta isto prashanje “Koja sum bila jas?”. 
A jas znam, mnogu dobro znam koja sum -vo zdivot na vetrot pisuva, vo utrinskata rosa e odslikano, machkite go mjaukaat na pat, pticite go nosat na svoite krilja, majkata go gushka vo svoeto dete, sonceto go izlachuva so svoite zraci, zemjata go chuva dlaboko vo svojata utroba, okeanot go nosi na barnovite moeto postoenje, definicijata na mojata sushtina. 
Ponekogas Egoto me naoga zaspana vo pustina I vo nokta poplavena od sonishta me budi I mi go nudi svetot na 21 vek….Eve ti go veli, a ne znae deka vremeto postoi samo vo pesochen chasovnik no ne I vo moite snishta. Saka da me ogorchi, da gi zaseni zracite sto kako Blagoslov pagaat od mojot Sozdatel kon mene I go nosat ova telo niz svetot, vo sekoj chas I mig da ja chuva ramnotezata na svetot. Kade sto ima temnina da osvetlam, po cena I sobstvenata sveka da ja namokram od dozdovite solzi, zavist, bolka, malodushnost….No go imam jas zaboravot, toj lekuva se vo sonishtata gi mie moite pragovi I me vraka nova nazad. Chinam celoto znaenje na svetot e skrieno vo mene togas, vo toi migovi megu sonot I javeto, I so edno trepkanje na ochite go zaklucuvam vo kovchezeto na zaboravot I go ostavam vo sonot. I se budam kako bebe so neizvalkani stranici, so izmieni ochi, poliprazni chashi na vistinata shto se tochi vo niv vo slednite 24 casa. 
Takov e mojot zivot. Takva e mojata sudbina.
 I se pomalku sum chovek, a se poveke duh…I chustvuvam deka doagaat denovi na promena, a mozebi I mojot duh e vreme da zamine tamu kade sto izvira mladosta. 
Zosto go pisuvam ova sega? Na komu mu go posvetuvam? Bi sakala da kazam na svetot, bi sakala da mislam deka e spontano, no mojata dusha znae podobro od mene , zatoa sto jas oddamna se soglasiv da ziveam na stranata na zaboravot I da ne go znam toa sto go znam, a samo so chustvata da go neguvam zivo vo mojata svest…zatoa sto koga ke zaminam kako ptica kon vechnosta sakam da imam spomen od ova patuvanje na zemjata.